7. februára vyšiel v Denníku N článok Andreja Bána, ktorý sa venoval Jelšave a regiónu Gemera. Text som si pozorne prečítal, pretože témy regiónov Slovenska sa ma, ako obyvateľa jedného z najmenších, vždy dotknú. Situácia v Jelšave, ktorú opisuje Andrej Bán, vo mne vzbudila znepokojenie. Zdá sa, že toto mesto, v tradičnom gemerskom regióne, má svoj “polčas rozkladu” za sebou. Andrej Bán pozná rovnako dobre aj Zamagurie a kontexty tunajšieho života. Poprosil som ho teda o stretnutie, na ktorom som sa ho chcel, ako skúseného novinára a výborného pozorovateľa, opýtať, či vidí črtajúcu sa znepokojivú paralelu aj v prípade Zamaguria. Stretli sme sa v malej reštaurácii vo Veľkom Šariši.  

Andrej, začnime tým, kvôli čomu sme tu. Ak sa povie Gemer a Zamagurie, vidíš tam nejaké zásadné paralely? Sú si tieto kraje niečím podobné?

Klišé hovorí, že sú si podobné krásnou prírodou. Podľa mňa je tam však viac zásadných rozdielov ako podobností. Gemer bol historicky jednou z priemyselne najrozvinutejších častí Uhorska, kde sa ťažili vzácne kovy a železná ruda. Sú tam tie najvýznamnejšie pamiatky na Slovensku, ako napríklad románska rotunda v Šiveticiach alebo gotické kostoly – napokon, celý ten ťah sa aj nazýva Spišsko-gemerská gotická cesta. Zároveň je to však región, ktorý po páde socializmu strašne upadol, keďže banícka výroba išla do úzadia. Stala sa z neho civilizačná pustatina. Vraciam sa tam už štyridsať rokov. Rodičia mojej bývalej manželky pochádzajú z dedinky Ratková, čo vlastne nebola dedinka, ale významné mestečko s prvým ochotníckym divadlom na Slovensku. Keď som tam ešte voľakedy chodil, mali tam kúzelné veľké námestie, ľudia sa tam stretávali a čiastočne to tam žilo, no postupne to úplne … (celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní).