Jej starého otca zavraždili pred jeho domom v Spišskej Starej Vsi. Jej mamu a jej súrodencov zajali nacisti. Rachelle navštívila v auguste Spišskú Starú Ves, aby spoznala miesto, kde siahajú jej korene. O živote svojej mamy, ktorá bola v takmer dospelom veku zo Spišskej Starej Vsi deportovaná, napísala úspešnú knihu, ktorá sa predáva v Austrálii a na Novom Zélande, v USA a Kanade, v Južnej Afrike, Veľkej Británii a Holandsku. Rozhovor sme uskutočnili v anglickom jazyku. Tu je jeho preklad. 

V auguste ste navštívili Spišskú Starú Ves, pretože vaše korene siahajú do tohto mesta. Mohli by ste, prosím, stručne priblížiť históriu vašej rodiny?

Rodina mojej starej mamy Genye sa presťahovala do Spišskej Starej Vsi, keď bola ešte dievčaťom. Môj starý otec Dolfie prechádzal ako mladý muž cez mesto z Poľska a zoznámil sa s Genyou, keď pracovala v rodinnom mäsiarstve. Bola to láska na prvý pohľad – zosobášili sa a usadili práve tam, kde dnes stojí kultúrny dom. Spolu mali päť detí, medzi nimi aj moju mamu Miru – najmladšiu dcéru.

Spočiatku sa v meste cítili ako židovská rodina bezpečne. Keď však vypukla vojna, ich dcéra Olga bola v roku 1943 prvá deportovaná. Dolfiemu sa podarilo ochrániť zvyšok rodiny rôznymi spôsobmi – dvaja najstarší synovia Heshek a Shani odišli do iného mesta, kde našli prácu, v istých obdobiach rodina formálne prestúpila na iné náboženstvo, získavali výnimky alebo falošné doklady. Veľký dlh vďačnosti mali aj voči Júliusovi Šolcovi a jeho rodine, ktorí im pomohli zostať zamestnaní v obchode, ktorý kedysi vlastnili – galantérii a textilnom podniku. Ukryli ich tiež niektorí nežidovskí obyvatelia.

No začiatkom novembra 1944, tých, ktorí ešte žili v Spišskej Starej Vsi – Dolfieho, Genyu, ich najmladšieho syna Janchiho a moju mamu Miru – zajali nacisti. Dolfieho zastrelili priamo pred jeho domom, zatiaľ čo ostatných troch odviedli do koncentračného tábora. Moja mama mala vtedy sedemnásť rokov a prešla štyrmi koncentračnými tábormi – vrátane Osvienčimu – a tiež pochodom smrti. Bola jediná z trojice, ktorá prežila.

Po vojne sa vydala za muža z Poľska a istý čas žila v Prahe, potom sa usadila na desať rokov v Paríži, kde vychovala tri deti. V roku 1959 sa presťahovali do Austrálie, kde sa s manželom rozviedla. Tam spoznala môjho otca Mannyho Unreicha, pôvodom z Bratislavy, a v roku 1966 som sa narodila ja.

Kam vás osobne zaviedol život – čo robíte a kde žijete?

Chodila som do židovskej školy v Melbourne a potom som tam pokračovala v štúdiu umenia a práva na univerzite. Keď som mala dvadsať rokov, začali mi vychádzať prvé články v novinách. V ranných dvadsiatich rokoch som sa presťahoval do Los Angeles, kde som študoval scenáristiku na University of California – Los Angeles a žila som tam dva roky. Potom nasledoval New York, kde som päť rokov pôsobila ako novinárka. Následne, po niekoľkých rokoch v Sydney, som sa v roku 2000 vrátila späť do Melbourne, vydala som sa a narodili sa mi dve deti, ktoré majú dnes 18 a 21 rokov.

Ako novinárka som pracovala celých 37 rokov, no počas pandémie zanikli všetky noviny a časopisy, s ktorými som spolupracovala. Vtedy som sa rozhodla napísať knihu o svojej mame Mire – niečo, čo som mala v sebe už dlho – a v roku 2023 bola vydaná tlačená podoba knihy: A Brilliant Life: My Mother’s Inspiring Story of Surviving the Holocaust, v preklade Výnimočný život: Inšpiratívny príbeh mojej mamy o prežití holokaustu. Kniha sa dnes predáva v Austrálii a na Novom Zélande, v USA a Kanade, v Južnej Afrike, Veľkej Británii a Holandsku a bola zaradená do užšieho výberu štyroch literárnych cien. Pokiaľ ide o mňa, stále žijem v Melbourne.

Povedzte nám o knihe viac. 

Keď moja mama Mira zomierala na rakovinu vo veku 89 rokov, rozhodla som sa, že si s ňou sadnem a budem ju nahrávať – najmä preto, aby som ju odpútala od jej choroby. Myslela som si, že jej príbeh poznám, pretože podala mnoho svedectiev o holokauste. No to, čo som objavila, bolo omnoho viac – najmä obraz jej detstva v Spišskej Starej Vsi.

Zvyčajne si so svojimi rodičmi nesadáme, aby sme sa ich pýtali, kto vlastne sú ako ľudia – aké hodnoty vyznávajú, čo ľutujú a aké sú ich najkrajšie spomienky. Vždy som chcela o mojej mame Mire napísať knihu, ale až počas covidu som si uvedomila, že jej skúsenosti by mohli byť prínosom pre ostatných – ako znášať traumu a pritom si zachovať schopnosť žiť život naplnený radosťou. Bola človekom veľkej viery – nielen v Boha, ale aj v ľudstvo a v nádej na svetlejšiu budúcnosť – a to som chcela zachytiť.

A napokon, keď zomrela, pocítila som obrovský smútok a prázdno, ktoré ma prinútili písať aj o žiali a láske. Myslím si, že je to duchovná a inšpirujúca kniha práve vďaka svojim …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní).