Pani Monika Čarnogurská sa do Zamaguria vydala a žije tu viac ako 20 rokov. Spolu so svojou rodinou bývajú v rodinnom domčeku v Spišskej Starej Vsi, v mestskej časti Lysá nad Dunajcom. Pani Čarnogurská pracuje v administratívnej oblasti, no väčšinu svojho voľného času trávi v prírode, pretože jej pred rokmi učarovalo poľovníctvo. 

Je jedinou Zamagurčankou, ktorá patrí do Klubu slovenských poľovníčok, ktorý oslavoval svoje pätnáste narodeniny práve v Zamagurí. 

Na oslavy Klubu poľovníčok, ale aj na tematiku poľovníctva ženským objektívom, sme sa pozreli v nasledujúcom rozhovore.

Skúste sa na úvod trochu predstaviť našim čitateľom. Kto ste, odkiaľ pochádzate a čomu sa venujete?

Cesty osudu ma zo Starej Ľubovne priviedli do čarovného Zamaguria, ktoré sa stalo mojím domovom už pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Tu som objavila čaro poľovníctva, ktoré sa postupne stalo mojou vášňou a súčasťou každodenného života. Pracujem ako administratívna pracovníčka a okrem klasického pracovného života sa vo voľnom čase venujem poľovníckej osvete, najmä medzi deťmi, ktorým sa snažím priblížiť prírodu, jej krásu a dôležitosť ochrany tradícií.

Je mimoriadne zaujímavé, že sa do poľovníctva zamilujú aj ženy, nielen muži. Ako ste sa k poľovníctvu dostali a čo vás na ňom očarilo?

K poľovníctvu som sa dostala postupne, cez manžela, rodinu a blízkych, ktorí boli jeho súčasťou. Najprv som sa zúčastňovala ako pozorovateľ, no čím viac som vnímala poľovníctvo ako spôsob života, tým viac ma priťahovalo. Očarilo ma to ticho lesa, rešpekt k prírode, poznanie zvierat a ich správanie, ale aj silné hodnoty a tradície, ktoré poľovníctvo nesie. Dnes vnímam poľovníctvo nielen ako koníček, ale aj ako cestu, ako byť súčasťou niečoho väčšieho – ochrany prírody, zachovania rovnováhy a tradícií, ktoré majú zmysel aj v dnešnej modernej dobe.

Ľudia majú o poľovníkoch častokrát predstavu, že „len chodia do lesa a strieľajú na srnky“. V čom spočíva krása poľovníctva a v čom vidíte jeho pridanú hodnotu pre spoločnosť? 

Je pravda, že verejnosť má o poľovníctve často skreslený obraz. Poľovníctvo nie je len o love, ale o každodennej a dlhodobej starostlivosti o prírodu a zver. Poľovník trávi hodiny v revíri- sleduje, prikrmuje, čistí, monitoruje zdravotný stav zveri, zabezpečuje rovnováhu medzi populáciami, ale aj ochraňuje pred chorobami a škodami. Krása poľovníctva spočíva v tichom pozorovaní prírody, v pokore pred ňou a v snahe zachovať prírodné bohatstvo pre ďalšie generácie. Je to o hodnotách, tradíciách a zodpovednosti. Pridanú hodnotu vidím najmä vo výchove k úcte k prírode, v environmentálnom vzdelávaní detí a mladých ľudí, ale aj v komunitnej práci. Poľovníci často organizujú akcie pre verejnosť, upratujú lesy, vysádzajú stromy či zachraňujú zranené zvieratá.

Ak sa nemýlim, ste členkou Klubu slovenských poľovníčok. Ako táto organizácia funguje? 

O Klube slovenských poľovníčok som sa dozvedela cez internet a členkou som sa stala hneď po tom, ako som úspešne zložila skúšky z poľovníctva. Klub združuje ženy, poľovníčky z celého Slovenska a jeho hlavným cieľom je podpora žien v poľovníctve, zachovávanie tradícií, vzdelávanie a rozvíjanie povedomia o význame poľovníctva v dnešnej spoločnosti. Organizačne má klub svoje prezídium na čele s prezidentkou, ktorou je doc. Ing. Soňa Chovanová Supeková, PhD. Okrem nej vo vedení pôsobí viceprezidentka, tajomníčka, ekonómka a ďalšie členky prezídia, ktoré sa podieľajú na riadení a aktivitách klubu. Klub je zároveň členom Slovenskej poľovníckej komory.

Ako tento klub funguje organizačne? Pravidelne sa stretávate alebo ste v kontakte aj nejakým iným spôsobom?

Raz ročne sa koná výročná konferencia, no s členkami sa stretávame aj pri rôznych iných podujatiach, najmä pri obľúbených Hubertovských slávnostiach či regionálnych akciách. Okrem toho sa každoročne organizuje aj Medzinárodné stretnutie poľovníčok WaSH (Women and Sustainable Hunting), na ktorom sa stretávajú ženy z rôznych krajín sveta. Tento rok vo februári som sa mala možnosť zúčastniť stretnutia v talianskej Verone, kde sa zišli poľovníčky z desiatich krajín. Bola to pre mňa silná a inšpiratívna skúsenosť, nielen z pohľadu výmeny poznatkov a pohľadov na poľovníctvo v rôznych kultúrach, ale aj vďaka tomu, že som si tam vytvorila nové priateľstvá, ktoré ma obohacujú dodnes. Aj v rámci nášho klubu som vďaka spoločnej záľube našla nové kamarátky a veľmi si vážim túto ženskú spolupatričnosť.

V máji tento klub oslavoval 15. výročie fungovania a oslavy sa konali v Spišských Hanušovciach. 

Klub slovenských poľovníčok bol založený 20. augusta 2010. Hoci hlavné oslavy tohto významného výročia nás ešte len čakajú 30. a 31. augusta na Dňoch svätého Huberta v Múzeu vo Svätom Antone, kde budú súčasťou aj pozvané poľovníčky zo zahraničia a bude pripravený aj slávnostný galavečer, už v máji sme si výročie pripomenuli konferenciou v Spišských Hanušovciach. Práve 17. mája sme v kruhu nášho klubu na výročnej konferencii toto jubileum oslávili.

Prečo si klub vybral na stretnutie práve Zamagurie?

Zamagurie nebolo vybrané náhodne. Mnohé členky klubu tu boli prvýkrát a boli očarené nádhernou prírodou, pohostinnosťou a celkovou atmosférou tohto výnimočného regiónu. Ako človeku, ktorý tu žije už viac ako dve desaťročia, mi veľmi záležalo na tom, aby si ostatné poľovníčky odniesli z nášho kraja len tie najkrajšie dojmy. Ako miesto konania som zvolila obec Spišské Hanušovce aj kvôli Kaštieľu Hanus, nádhernému historickému objektu, ktorého interiér je vyzdobený poľovníckou tematikou, čo umocnilo celkovú atmosféru podujatia. Keďže išlo o 15. výročie založenia klubu, chcela som, aby bola konferencia naozaj výnimočná. Takéto podujatie by však nebolo možné zorganizovať bez pomoci štedrých sponzorov, ktorým patrí veľká vďaka. Ako malú spomienku sme pre všetky účastníčky pripravili …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní)