V auguste tohto roku sa v obci Haligovce konala slávnostná udalosť, inštalácia ostatkov sv. Floriána a požehnanie novej hasičskej zástavy. Iniciátorom myšlienky bol rodák z tejto obce, kňaz Plk. PaedDr. Jozef Paluba, MBA. Momentálne pôsobí ako biskupský vikár, pôsobil ako vojenský duchovný, zúčastnil sa misií na Cypre. Tieto a mnohé ďalšie témy sme spolu v rozhovore otvorili.  

Ak dovolíte, na úvod Vám položím niekoľko osobných otázok. Ste rodákom z obce Haligovce. Skúste si v našej prvej otázke trochu zaspomínať na vaše detstvo v Zamagurí. 

Zvyknem povedať, že som sa narodil v Tatranskom národnom parku a vyrastal som v Pieninskom národnom parku, presnejšie narodený v Spišskej Sobote v Poprade a vyrastený v Haligovciach, rodnej obci môjho otca. Ďakujem Bohu, že práve tu, v našom rodnom goralskom kraji, mohol som začať rozvíjať svoj život, dýchať ten čistý a čerstvý zamagurský vzduch, ktorý nás obklopuje, piť čistú pramenitú vodu z lesných studničiek a vodu z vlastných studní, žiť obklopený nádhernou prírodou, oberať lesné plody, pracovať na vlastných poliach, sadiť a zbierať úrodu, ale hlavne nadobúdať vzťah k zemi, ktorá nám dáva chlieb a k práci, ktorou sa živíme. Život v našej dedinke bez JRD mi vytvoril možnosť rozumieť poľnohospodárstvu a pracovať na ňom 365 dní v roku, prakticky celé detstvo aj dospelosť, až kým som neodišiel študovať teológiu vo veku 25 rokov. Niekto by povedal, že pri toľkej práci žiadne detstvo, ale ja s odstupom rokov vravím, že to boli najkrajšie roky života. Pri denno-dennom pasení dobytka sme sa vyšantili dosýta, nachodili a nabehali desiatky kilometrov denne, čím sme nadobudli výbornú fyzickú kondíciu, no a v zdravom tele je aj zdravý duch. Na kopcoch, kde sme hrabali seno a pásavali statok, ale i horách, kde sme zbierali lesné plody, stavali skrýše a hrali sa na Jánošíkov, cítili sme, že sme blízko pri Bohu a náš duch sa vznášal pohľadom takpovediac z vtáčej perspektívy. Tie silné spomienky, ktoré si v srdci uchovávam, zdajú sa mi občas ako príjemný sen až k neuvereniu. Bolo to krásne detstvo, začo Pánu Bohu úprimne ďakujem.

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete kňazom? A čo nasledovalo po tomto rozhodnutí? 

Keďže som mal blízko k Bohu nielen cez prírodu, ale aj skrze vieru, ktorú mi sprostredkovali moji rodičia, začal som miništrovať ako sedemročný chlapec. No a pozorujúc duchovného otca, prirodzene sa vynárajú rôzne otázky, teda aj otázka kňazstva. Tá však mala dlhý vývoj, rozvíjala sa v modlitbách, uvažovaní, denných realitách, pri práci, pri sv. omšiach, púťach a rôznych skúsenostiach. Na dvojročnej základnej vojenskej službe som stretol kňaza, ktorý tiež musel odslúžiť dva roky, a to bola vlastne aj prvá skúsenosť vojenskej duchovnej služby pre armádu, aj keď za bývalého režimu sa nesmel aktívne angažovať ako kňaz v kasárňach.

Rozhodnutie stať sa kňazom teda prišlo počas vojenskej služby?

Keď som sa vrátil z vojenskej služby, uvedomil som si, že Pán Boh je super pedagóg, lebo ma tak elegantne sprevádzal po životných cestičkách, až ma doviedol k rozhodnutiu, že po štvrť storočí, teda v 25 rokoch,  je čas sa definitívne rozhodnúť pre životné povolanie i poslanie zároveň. A tak v roku 1992 som nastúpil na štúdium teológie na Spišskú Kapitulu, kde k nám v úvode druhého ročníka zavítal americký vojenský duchovný, ktorý bol vlastne rodák z Moravy a prihovoril sa nám v češtine, aby sme začali uvažovať počas štúdia aj o práci v armáde. Pre mňa osobne to bola voda na mlyn, lebo vojenské prostredie mi prirástlo k srdcu, a tak v tomto duchu s vidinou duchovnej služby u vojska som doštudoval v roku 1998 a biskupským dekrétom som bol ustanovený za kaplána do Levoče, kde som sa stretol s vojenským ordinárom z Poľska a riaditeľom vojenskej duchovnej služby na Slovensku, kedy sme si povedali čo, kde, kedy a ako. O rok som bol preložený do Popradu, kde som hneď nadviazal kontakt s veliteľom vojenskej posádky v Poprade, ktorý mi dal voľný vstup do vojenského útvaru, pridelil kanceláriu a možnosť venovať sa vojakom a slúžiť sv. omše.

Pôsobili ste ako vojenský duchovný?

V Jubilejnom roku 2000, kedy sv. otec blahej pamäti Ján Pavol II. vyhlásil 19. november za deň vojakov a policajtov, tesne predtým 1.októbra som nastúpil do toho istého útvaru, ale už oficiálne ako profesionálny vojak na funkciu vojenského duchovného s pridelenou hodnosťou nadporučík, keďže som už mal dva roky vojenskej služby v Československej armáde odslúžené. Z reorganizačných dôvodov existencia útvaru trvala iba jeden kalendárny rok a prišiel smutný rozkaz, že útvar bude zrušený. Napriek tomu som tam stihol zriadiť …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní).