MGR. ART. RASTISLAV ZELINA: „Každá jedna návšteva nemocnice je pre mňa zážitok, ktorý má posadí do kresla.“

V minulom čísle Zamagurských novín sme vám priniesli rozhovor s hercom  Rasťom Zelinom, rodákom z obce Majere, ktorý sa venuje úctyhodnej práci. Už niekoľko rokov je totiž profesionálnym zdravotným klaunom a svojim červeným nosom prináša deťom, hospitalizovaným na nemocničných oddeleniach po celom Slovensku, radosť a rozptýlenie počas ich liečby a pobytu v nemocnici. Viac o tomto projekte sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Rasťo, prezraď nám na úvod, kto je to Miňo Vatička?
Je to meno môjho klauna, na ktorého sa mením po príchode do nemocnice. Som asistent, ktorý toho síce veľa nevie, ale veľmi rád so všetkým pomôže, často krát tak, že je to väčší problém ako úžitok, čo je v podstate to, čo z našej práce v nemocnici potrebujeme.

Ako si sa k tomuto projektu dostal?
Združenie som vnímal dávno predtým, ako som sa rozhodol prihlásiť na výberové konanie. Pracovali tam moji kamaráti a kolegovia a vždy som to obdivoval, ale musel som na to nabrať odvahu a prihlásiť sa. Výberové konanie zdravotných klaunov má formu workshopu, ktorý má minimálne 3 kolá. Počas nich sa zdravotní klauni učia a trénujú klaunské zručnosti a pracujú na svojom klaunskom charaktere. Výberové workshopy vedie umelecký riaditeľ v spolupráci s koučmi združenia. Na posledných kolách workshopu participujú aj zahraniční lektori z medzinárodnej organizácie RED NOSES International, ktorej členom je aj o. z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors. 

Čo je potrebné ovládať, aby bol človek na túto prácu vhodný?
Podmienkou je vek nad 23 rokov a dobrý zdravotný stav. Profesionálnym zdravotným klaunom nemusí byť len profesionálny herec, dôležité je, aby bol empatický, mal prirodzene vľúdny vzťah k ľuďom a chuť rozdávať radosť druhým. Samozrejme, umelecké vzdelanie či umelecké zručnosti, ako napríklad hra na hudobný nástroj, tanec, herectvo či bábkoherectvo sú pre zdravotných klaunov výhodou. Zdravotný klaun by mal byť natoľko zrelý, aby vedel prijať sám seba takého aký je, aby sa vedel uvoľniť, otvoriť a urobiť si sám zo seba žart. 

Je to práca, ktorá je zrejme náročná pre citlivé povahy, pretože sa stretávate s veľkou nepriazňou osudu. Ako to vnímaš a ako to zvládaš?
Mám môj červený klaunský nos, ktorý je pre mňa akýmsi ochranným štítom. V momente, keď si ho nasadím, z Rasťa sa stane Miňo Vatička, ktorý nevidí choré dieťa, je zrazu akoby v inej realite, kde musí riešiť samé „problémy“ – napríklad, ako sa v klaunskej dvojici dostať cez dvere, ako chytiť neviditeľného motýľa, či rozsvietiť cez deň Mesiac… My klauni hovoríme, že „problém je náš chlieb“. A samozrejme, dieťa zrazu vidí, že my klauni sme takí nemožní, že nám chce aj ono pomôcť, pričom na chvíľu zabudne na svoje vlastné trápenie, smeje sa na tom, akí sme ťuťmáci, uvoľní sa, čo je vlastne našim cieľom – priniesť cez smiech a humor uvoľnenie a radosť tým, ktorí to potrebujú.
Samozrejme, nedá sa od všetkého odosobniť a po klauniáde potrebujeme niekedy niektoré stretnutia a emócie spracovať. Každý po svojom. Pre niekoho je dobré vypísať sa z toho – v pravidelných reportoch z klauniád. Mojim relaxom je byť s mojou rodinou, alebo namontovať anténu na stožiari vo výške. Okrem toho nám združenie zabezpečuje v prípade potreby aj psychologickú supervíziu. 

Pamätáš si na nejaký konkrétny zážitok, ktorý ťa „posadil do kresla“?
Každá jedna návšteva nemocnice je pre mňa zážitok, ktorý má posadí do kresla. Môžem spomenúť jedného chlapčeka, ktorého napadol otec tak, že mal vážne poškodenie mozgu. Ležal na JIS-ke. Keď bol ešte v kóme, začali sme k nemu chodiť, začal na nás jemne reagovať, pomaly sa preberať, až kým s nami netancoval „tancuj tancuj“ po tom, čo sa opäť naučil chodiť. Takýchto zážitkov máme v našom tíme mnoho. Často sú to malé zázraky.

Ako často klaunuješ ?
Klaunujem priemerne 6-krát za mesiac. Kvôli psychohygiene máme združením nastavený aj maximálny počet klauniád v jednom mesiaci, aby sme nevyhoreli, boli sme v pohode a dokázali rozdávať radosť, keďže ide naozaj o psychicky náročnú prácu. Jedna klauniáda trvá obvykle okolo 3 hodín a deje sa v bežnom pracovnom čase. Každý klaun robí 5-12 klauniád mesačne.

Ako vyzerá taká klauniáda?
Klaunujeme vo dvojici. S kolegom, s ktorým v daný deň klaunujem, sa ešte pred klauniádou porozprávame a naladíme sa jeden na druhého. Niekedy je to cestou v aute, keď klaunujeme mimo Banskú Bystricu.  V nemocnici máme na prezlečenie do kostýmu vymedzenú miestnosť. Kostým musí byť vždy čistý a vyžehlený – kvôli estetike, ale hlavne kvôli našim hygienickým predpisom – a tie musíme dodržiavať vždy, nielen počas pandémie. Teraz nosíme respirátory stále (pred pandémiou sme rúška používali len na tzv. leukopenických izbách). Našťastie, naše poznávacie znamenie – červený nos – respirátory neskryjú. Vo vreckách však nosíme dezinfekciu, ktorú používame počas klauniády vždy, keď je to potrebné. Klauniáda začína u sestričiek. Aj oni potrebujú trocha rozptýlenia vo svojej náročnej práci. Potom nás informujú, aký je stav na oddelení, koľko majú detí, či niekto potrebuje niečo špeciálne. S personálom máme veľmi dobré vzťahy, máme sa navzájom radi a rovnako, ako my si vážime ich prácu, oni si vážia náš prínos pre pacientov. Za tie roky sme už pre nich kolegovia – a nielen preto, že nosíme biele plášte. Vedia aj to, že nám môžu dôverovať – kariéra každého zdravotného klauna z Červeného nosu začína školením o hygienických pravidlách v zdravotníctve. Aj preto presne vieme, ako sa v nemocničnom prostredí správať, či je alebo nie je pandémia, sme totiž profesionálni zdravotní klauni. Pripravení a informovaní postupne navštívime všetky izby na oddelení, aby sme malých pacientov, ale aj ich rodičov  priviedli na iné myšlienky, aby na chvíľu zabudli na choroby, bolesti aj na strach. Kým vstúpime do izby, vždy zaklopeme. Ak nás z nejakého dôvodu pacient odmietne – napríklad je príliš unavený, rešpektujeme to, prípadne sa vrátime neskôr. Pri klauniáde ide o improvizáciu, ktorá má však  pevné základy v umeleckých pravidlách, skúsenostiach a vzdelávaní, ktoré je v prípade klaunov nevyhnutné a nikdy nekončiace – či už ide o slapstics, klaunovanie vo dvojici podľa princípu jednotka a dvojka, teda blbí a blbší… a podobne. Máme napr. aj naše klaunské pravidlá, s ktorými musíme byť zžití – Klaun je pán času, Problém je náš chlieb, Podlaha je tvoj priateľ… Dôležité je odhadnúť situáciu, vycítiť atmosféru, naladenie prítomných a nájsť správny spôsob, ako pomôcť v danej chvíli – na každého zaberá niečo iné, aj preto je u klaunov dôležitá empatia. Okrem umeleckých zručností sa trénujeme aj v oblastiach ako je psychológia, sociológia či zdravoveda. Naše vzdelávanie je zakotvené v 8 moduloch, ktorých absolvovanie je zavŕšené certifikáciou na medzinárodnej úrovni. Aj mnohé workshopy, ktoré absolvujeme, sú pod vedením uznávaných svetových lektorov z oblasti klauningu. Navštevujeme tiež Medzinárodnú školu humoru vo Viedni.

Kde všade klauni pôsobia?
Občianske združenie ČERVENÝ NOS Clowndoctors pôsobí na Slovensku už 18 rokov. So združením spolupracuje v súčasnosti vyše 60 profesionálnych zdravotných klaunov, ktorí pravidelne navštevujú viac ako 50 nemocníc (teda zhruba 80 detských oddelení – čiže navštevujeme takmer všetky detské oddelenia v krajine) a 31 seniorských zariadení po celom Slovensku. Mesačne zrealizujeme vyše 200 zdravotných klauniád.  Ide najmä o pravidelné návštevy chorých detí na detských oddeleniach nemocníc a čakárňach ambulancií odborných lekárov, ale aj o špeciálne programy, ako je napr. odprevádzanie detí na operačnú sálu N.O.S., týždňový program Cirkus Paciento (ten sa okrem detských onkologických a psychiatrických oddelení realizuje aj v liečebných ústavoch, ako napr. Marína v Kováčovej či Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných ochorení v Dolnom Smokovci).  Navštevujeme  rodiny s deťmi v paliatívnej a dlhodobej intenzívnej domácej starostlivosti pod názvom Prezuvky máme – keďže ich navštevujeme priamo u nich doma.  S programom Fidlikára, zameraným na znevýhodnené deti s  mentálnym alebo kombinovaným postihnutím, chodíme do špeciálnych škôl.  Navštevujeme pravidelne aj zariadenia pre seniorov v programe Smiech nepozná vek a realizujeme aj programy pre dospelých pacientov (najmä na onkológiách a ženskom psychiatrickom oddelení v nemocnici v Pezinku).  V období pandémie sme rozbehli klaunovanie v online prostredí, či pred nemocnicami a verejnosť nás mohla stretnúť v niektorých veľkých očkovacích centrách.

Dá sa tým živiť? Ako je táto organizácia financovaná?
Ja, rovnako ako moji kolegovia, máme samozrejme iné aktivity na zabezpečenie živobytia, klaunovanie je niečo, čo robíme popri tom, lebo nás to napĺňa – a to je pre nás viac, než finančná motivácia. Tá je skôr na zabezpečenie pravidelnosti návštev, ale aj dlhodobej udržateľnosti a kvality projektu. Naše aktivity v nemocniciach sú financované hlavne vďaka podpore od ľudí – našich darcov, a to formou pravidelných alebo jednorazových darov, príspevkami z 2% z dane, ale aj kúpou našej knihy Na zázraky máme nos, príp. iných produktov. Podporovateľov máme aj medzi firmami, ktoré si uvedomujú svoju spoločenskú zodpovednosť a chcú spolu s nami prinášať radosť a smiech do nemocníc.

Čo tvoje ďalšie herecké kroky? Kam povedú?
Kam povedú moje ďalšie herecké kroky ťažko povedať. Nechávam to tak plynúť. Ale prišla ponuka aj z Ramagu (úsmev).