Takto nájdete toto miesto aj na sociálnych sieťach. Ak však necháte mobil doma a vyrazíte za Zamagurským dobrodružstvom osobne, čaká vás čarovné miesto s krásnym výhľadom na Tri Koruny. Janka Furcoňová začínala v Matiašovciach, v časti „Potok“, dnes žije s rodinou v obci Majere a za ich domom nájdete pekný rodinný jazdecký areál. Hoci sa kone a jazdectvo zvyknú už dnes tváriť pomerne ako snobská záležitosť, na tomto mieste vás privítajú úprimne, s úsmevom a rodinnou atmosférou. My sme sa tu vybrali počas krásnej septembrovej nedele a odchádzali sme so skvelým pocitom, že aj v Zamagurí sa môžu deti venovať takejto aktivite.

Janka Furcoňová nám uvarila kávu, pri ktorej nám vysvetlila, ako jej areál, ktorý sa nachádza hneď za domom, funguje. Zamagurské dobrodružstvo bolo pôvodne venované voľnej jazde v prírode. „V minulosti, keďže to robím už niekoľko rokov, išlo o spoznávanie zamagurskej prírody zo sedla. To však bolo niekedy, teraz už nemám na to stavané kone, aby sme chodili po Pieninách, ale niekedy to fungovalo tak, že sme prešli celé hrebene Pienin na koňoch. Ale to už boli iné kone. Momentálne je Zamagurské dobrodružstvo najmä trénovaním detí, ktoré majú záujem o jazdenie na koni.“

Janka sa koňom venuje od svojich 6 rokov. Na dedine mal istý pán kone a tak sa k nim mohla vo voľnom čase viac priblížiť, či povoziť sa. Jazdeniu sa začala venovať na strednej škole. „Bolo to v Kežmarku, bývalý „Špineraj“, tam sme mali na škole vlastného školného koňa, takže tam som sa venovala jazdeniu. Ja som chodila na ekonomiku, ale tým, že tam boli aj veterinári, mali aj chovateľský areál a zvieratá, tak bola možnosť jazdy na koni. A potom až na vysokej škole v Prešove, kde som opäť študovala ekonomiku a manažment, kamarát kúpil kone a začali sme sa tomu jazdectvu viac venovať. Začala som to celé viac študovať, pretože som sa neučila s trénerom, ale som skôr samouk. Stále sa učím nové veci. A to čo viem, sa snažím predávať detičkám.“

Táto Jankina aktivita trvá osem rokov, no posledné dva roky už v obci Majere. Deti tu chodievajú na 45-minútové hodiny a kapacity sú plné. Záujem je teda evidentný. „Je to taký výcvikový jazdecký klub. Teda nemôžem si povedať „klub“, lebo nemám licenciu trénera, ale snažím sa dať deťom to, čo viem ja. Máme kamarátsky vzťah, ale keď treba, pokričím. Tento areál slúži na učenie a odovzdanie základov.“ V čase našej návštevy sa v areáli nachádzali tri dievčatá – žiačky, ktoré nielen, že sa na koni pohodlne viezli, ale samostatne vedeli, akým spôsobom je potrebné sa ku zvieraťu správať a čo je potrebné pred jazdou i po nej urobiť. Dievčatá, Simonka Dudová, Laura Zelinová a Lenka Wąsowicz nám ochotne vysvetlili, že tento areál si nielen obľúbili, ale hodiny ich naozaj bavia. Lenka vysvetlila, že okrem toho cíti pri koňoch príjemnú energiu a má rada prácu so živými zvieratami. Simona a Laura sú spolužiačky a v triede sú jediné, ktoré sa tejto aktivite venujú. Dievčatá pokračujú tým, čo všetko sa doposiaľ naučili. Jazdenie a povely sú prvé čo vyslovia, ale ihneď dodávajú aj starostlivosť, čistenie, česanie, stravu a podobne. Simonka vysvetľuje, že v areáli majú dva kone. Volajú sa Činge a Punťo. Punťo je Appaloosa, škvrnité plemeno a kobylka Činge je anglický plnokrvník, dodáva Lenka. Napokon sa pýtame na akadémiu, ktorá sa v lete v areáli konala. Laura vysvetľuje, že išlo o ukážku toho, čo všetko sa v lete pri koňoch naučili. Aj hodiny na koňoch majú svoju vážnosť. Janka Furcoňová: „Tým, že ja tie hodiny beriem ako hodiny klavíra, tak rodičia tu nie sú prítomní. Teda až na nejaké malé výnimky, keď prídu s maličkými deťmi. Ale chcela som samozrejme, aby aj tí rodičia videli, za čo vôbec platia, čo sa tie deti naučili. Tak sme niekoľko týždňov cvičili rôzne figúry a zostavy do hudby a vyvrcholením celej našej sezóny bola akadémia. Deti predviedli, čo sa naučili. Myslím, že rodičia boli spokojní. Dopadlo to ešte lepšie, než som očakávala. Naozaj tie deti dali zo seba všetko a kone boli tiež disciplinované. Rodičia boli naozaj prekvapení, že tie deti vedia tak jazdiť.“

Za rodičov sa nám podarilo získať reakciu pani Katky Wąsowicz: “Janka je úžasná žienka, plná pozitívnej energie a optimizmu, s láskou k prírode, zvieratám a v neposlednom rade aj k deťom. Som veľmi rada, že aj mojej dcére umožňuje chodiť k nim, ku koňom a nie je to len o samotnom jazdení. Aj o celej starostlivosti zo zeme – česanie, čistenie, kopytá, upratovanie výbehov… Učí ich o tom, že kôň nie je športové náradie, ale živý tvor so svojimi náladami a povahou. Dcéra Lenka vďaka tým pár mesiacom získala niečo, čo sa nedá kúpiť – kamarátstvo s tými výnimočným zvieratami a prekonala strach z výšky. Aspoň teda z výšky sedla :-).”

Kapacity pre nových členov sa zdajú byť vyčerpané. Aktuálne sa Janka venuje šestnástim deťom, všetky sú zo Zamaguria. Nádej pre nových záujemcov tu však stále je. „Možno budúci rok by som vedela vziať ešte nejaké ďalšie detičky, ak by mi pomohla moja známa. Ona sa tu učila jazdiť a teraz si robí licenciu trénera. Ak by som na to ale bola sama, tých 16 detí je maximum, čiže v jeden deň môžu byť 2-3 hodiny. Ale ak by niekto zatelefonoval a nebavili by sme sa o jazdeckých hodinách, ale chcel by prísť sa len tak povoziť, pohladkať kone, tak to nie je problém, vždy sa dá dohodnúť. Zaujímali nás aj ceny takýchto hodín. Už na úvod sme uviedli, že tento šport začína byť skôr záležitosťou elity. Tu to však takto nie je. Ceny sú zamagurské. „My sme v Zamagurí a teda sa tu nemôžeme baviť o veľkých sumách. Ak prídete do Lomnice, tam viem, že sa cena jednej jazdeckej hodiny pohybuje od 15-20 eur. Čím bližšie ideme na západ, tam sa tá cena dostane aj na nejakých 60 eur. Tu sa o takých sumách nemôžeme baviť. Vieme sa dohodnúť s tými rodičmi, napr. keď chodia dve deti, tak vždy vieme tú cenu znížiť. Robím to tak, aby si to tie deti mohli raz do týždňa stále dovoliť. A tie deti tu chodia. Asi aj veľmi zavážila tá cena, lebo ak by mal rodič platiť cestu napr. do Lomnice alebo do Popradu, plus tie jazdecké hodiny… Dievčatá napr. rozprávali, že v Trnave našli 10 lekcií za 280 eur. Tak im hovorím, že dievčatá, to ste ani za tri roky mi tu toľko peňazí neinvestovali. Ako som ale spomínala, ja nemám licenciu, ja som registrovaná farma a tie peniaze beriem ako poplatky na seno. Ja na tom nezarábam. Kone si vyrobia na seno a to, čo potrebujú.“ Samotná starostlivosť o kone predstavuje najväčšie náklady. Kúpa koňa, ktorý stojí povedzme aj 5000€ stále nie je konečnou položkou. Uzda, podsedlové deky, chrániče, veterinárna starostlivosť, kováč… Ročná „prevádzka“ na takéto zviera sa vyšplhá až na 5-6 tisíc eur. Ani tu nemali hneď dva kone. Prvá bola Činge, ale kôň ako spoločenské zviera, nemôže ostávať sám a tak mu prikúpili kamarátku – ovečku, kým bolo možné zaobstarať ďalšieho. Ovečka a kôň sa stali nerozlučnými priateľmi. Chodia spolu aj na vychádzky. Ovečka má už 7 rokov.

Dôležitým faktorom je aj bezpečnosť, pretože prípadné pády môžu znamenať zdravotné riziko. Janka ale za 8 rokov nemala žiadne vážne ťažkosti. „Vždy dávame maximálny pozor. Taktiež nepustím deti, ktoré tu boli napr. len na tri hodiny, do cvalu. Naozaj na nich dávame pozor, používame špeciálne pomôcky, ako je lonž, kde ja držím koňa a ten žiak sa učí toho koňa viesť aj v kluse, aj v tých vyšších chodoch, kým ho ja pustím samostatne na jazdiareň. Teda, keď viem, že sa už udrží v tom sede, resp. na koni vo všetkých tých chodoch. Deti majú základné pravidlá, nesmú okolo koní behať, nesmú chodiť poza koňa, vždy sa musia do neho ozvať. Čo sa týka jazdenia, majú všetky bezpečnostné pomôcky ako napr. prilby. Tie mám ja k dispozícii, ale tie deti, ktoré chodia na hodiny, tak už majú aj vlastné prilby, bezpečnostné vesty. Ale ak tu príde nejaký nováčik, všetko mu viem poskytnúť, aby to bolo bezpečné. Ja nikdy nemôžem ten pád z koňa vylúčiť, preto majú deti prilby a vesty. Už sa nám aj dvakrát stalo, že padli z koňa, ale našťastie sa nič vážne nestalo. Ja sa snažím tie deti aj naučiť padať. Hovorí sa, že dobrý jazdec nie je ten, ktorý nespadol nikdy z koňa. Takže sa snažím deti naučiť aj padať, v tom zmysle, že dobre, spadol si, nevadí, ideme ďalej.“

Doposiaľ bola reč len o deťoch a tak sme sa opýtali aj na dospelých. Tu má Janka svoje zásady. Dospelým sa nevenuje, pretože dieťa má lepšiu tendenciu počúvať a správať sa podľa jasných pokynov. Má skúsenosti s tým, že občas si dospelák urobí po svojom a tam sa už bezpečnosť veľmi ovplyvňovať nedá a hlavne, ohľad treba brať aj na kone. „Ja mám svoje kone rada a neberiem ich ako športové náčinie. Keď je leto a sami viete, že o tretej poobede sa nedá ani dýchať, tak je teplo, tak my začíname tréning o siedmej večer a iba dve deti. Tie kone by zvládli aj viac, ak by bolo príjemné počasie a nebolo by horúco, ale to je veľmi ojedinele. Máme presný harmonogram, aby to vedeli zvládnuť deti a aby boli odpočinuté aj kone. Z hľadiska dospelých, nedisciplinovanosť neplatí u všetkých a keď vidím, že si človek dá povedať a má pochopenie, tak nie je problém, ale venujem sa len deťom.“ Je tu však priestor pre dobrovoľníkov. Janke je veľmi nápomocný priateľ Peťo, pretože popri synčekovi by nestíhala všetko robiť sama. Chváli si aj svoje žiačky, ktoré sa už vedia pričiniť o starostlivosť týchto zvierat. Ak by sa však našiel niekto, kto by si vedel predstaviť dobrovoľnícku pomoc, Janka by to uvítala. „Bola by som veľmi rada. Pomedzi to by som ho priučila nejakých veciam ohľadom koní, takže dobrovoľníctvu sa nebránim. Ako vidíš aj teraz, tie deti sa z toho tešia, sú pri koňoch, môžu ich česať, zbierajú výbehy, takže veľmi pomôžu. Veľmi mi pomáha aj Kristína Bolcarovičová z Matiašoviec, ona tu niekedy chodila aj jazdiť, učila som ju, neskôr chodila do Lomnice a nastúpila aj na strednú školu, kde študuje jazdectvo a trénerstvo. Takže ona mi pomáha s trénovaním, keď ja nestíham, tak mi pomôže. Napr. utiekla mi minule kobyla a ona už cítila, že ju chcem chytiť a vedela som, že už ku mne nepríde, tak som volala Kristínu, aby prišla a chytila mi ju ona. Takže to sú ľudia, ktorí mi pomôžu a aj touto cestou by som im chcela poďakovať za pomoc.

Kone v areáli na Majeroch môžu mať pre tento región aj ďalší benefit, je ním hipoterapia. Ide o medicínsky rešpektovaný a odporúčaný proces liečby niektorých duševných i fyzických zdravotných ťažkostí. „Pomáha to napríklad pri detskej mozgovej obrne, zlepšuje svaly, niektoré deti sa vďaka hipoterapii vedia postaviť na nohy. Takže naozaj, ak by mal niekto záujem, veľmi rada pomôžem. Aj pri psychických problémoch, ten kontakt s koňom dokáže toho človeka vyliečiť. Nehovorím, že je to za jednu hodinu, alebo dva týždne, niekedy to trvá roky, ale naozaj len ten kontakt s koňom pomáha. Napr. len to pozorovanie, ako sa ten kôň pasie, čo robí, naozaj to veľmi pomáha. To, ako hipoterapia prebieha, záleží od pacienta. Používajú sa na to špeciálne rúčky, tzv. madlá, pacient sa posadí priamo na koňa, má pod sebou len nejakú deku, aby cítil všetky pohyby, drží sa madiel a fyzioterapeut, podľa stavu pacienta, určí cviky. Celé to trvá 10-20 minút, pretože ten pacient nemôže dlhšie cvičiť, to by už nebolo dobré.“

Na záver nám Janka prezradila niečo o svojom sne. Vedela by si v Majeroch predstaviť lokalitu, kde by sa páslo stádo koní. „Tie koníky si tam budú pekne žiť pod Troma Korunami. Alebo tam bude jazdecký areál. Skôr by som ale chcela v budúcnosti robiť hipoterapiu. Ja som aj písala ľuďom, ktorí hľadajú pomoc pre postihnuté dieťa alebo aj pre tých, ktorí majú psychické problémy, aby prišli, ale zatiaľ nikto neprišiel. Ja za to naozaj nebudem nič chcieť, urobím to zadarmo, ale veľmi rada pomôžem tomu, kto potrebuje.“

Naša hodinka na tomto mieste, ktoré sa nazýva „Zamagurské dobrodružstvo“, prebehla veľmi rýchlo. Boli sme očarení, nielen areálom, nad ktorým sa pýšia Tri Koruny, ale aj prístupom, príjemným rozhovorom a atmosférou, ktorá tu vládne. Ovečka, kone, hravý pes naháňajúci frisbee tanier, babie leto a príroda okolo nás. Dôkazov o výnimočnosti Zamaguria je opäť o jeden viac. Ak by ste sa z nejakých dôvodov rozhodli Janku kontaktovať, môžete tak urobiť prostredníctvom e-mailu: furconova.jana@gmail.com.

lum,sim