Moja mama mala nedávno šesťdesiat rokov. Neviem prečo nie je vhodné hovoriť o veku. Myslím, že sa na mňa za toto hnevať nebude. Pred Vianocami sa nečakane ocitla v nemocnici a istý čas strávila aj v domácom liečení, aby sa zdravotne dostala opäť do dobrej kondície. Zdravotné okolnosti, ale aj príchod vnúčat, prispeli k jej rozhodnutiu nepokračovať ďalej vo svojej profesii. Viem, že sa jej zamestnanie opúšťalo ťažko, pretože o svojej práci a kolektíve vždy hovorila iba v dobrom. O tom koniec koncov povie v rozhovore sama. Mne sa však pri príležitosti jej životného jubilea a konca zásadnej etapy jej života, naskytla príležitosť opýtať sa jej na zaujímavé odvetvie a roky strávené v ňom. Tento mesiac som sa rozprával so svojou mamou – farmaceutickou laborantkou, rodáčkou zo Spišskej Starej Vsi. 

Profesia farmaceutickej laborantky nepatrí medzi najbežnejšie. V našom regióne by sme ich v tvojom veku naozaj asi nenašli veľa. Ako ti napadlo, venovať sa tejto práci? 

Viac menej mi k môjmu povolaniu dopomohla moja mama, ktorá tiež pracovala ako zdravotník, konkrétne zdravotná sestra. Bála sa o mňa – v detstve som bývala často chorá a tak mi navrhla prácu v lekárni, v čistom prostredí, v peknom bielom oblečení… Začala som o tom uvažovať. Do základnej školy v Spišskej Starej Vsi som už ako dieťa denne chodievala okolo lekárne. Vtedy sídlila v dome pána Žabinského, na hlavnej ulici v Spišskej Starej Vsi. Dnu som sa pozerala cez veľké okno, na staré lekárenské váhy… Boli krásne. To prostredie lekárne, na ktoré som poškuľovala cez oblok, ma napokon nejako priťahovalo, učarovalo mi. Nehovoriac o špecifickej vôni a atmosfére lekárne. Keď som dovŕšila 14 rokov a ukončila ZŠ, bolo rozhodnuté – budem pracovať v lekárni. Tak sa aj stalo. Strávila som tam takmer celý svoj život. Vlastne som si ani nevedela predstaviť inú prácu. Snáď ešte drogériu. V roku 1979 som sa z našej základnej školy hlásila na KSZŠ v Košiciach, na odbor farmaceutický laborant. Nepoznala som rovesníkov, starších žiakov, či spolužiakov, ktorí by sa tam hlásili v tom čase taktiež.  

Bolo to vtedy podobné ako dnes? Mladí ľudia si pobyt vo väčšom meste spájajú s pestrejším životom. 

Na internát sa mi odchádzalo ťažko. Mala som 14, nikdy predtým som necestovala autobusom a vlakom už vôbec. Celé detstvo som prežila v Spišskej Starej Vsi. Byť sama na internáte v krajskom, veľkom meste… Cudzie prostredie, cudzí ľudia. Každú nedeľu som odchádzala so slzami v očiach. Napokon som si zvykla. Štúdium farmácie je náročné a na prechádzky Košicami neostávalo veľa priestoru. Chodila som do divadla, ak nás nečakal ťažký týždeň, so spolužiakmi sme chodili do kina, ktoré bolo na Luníku 9. Rada som zašla aj do Dómu sv. Alžbety. Cez víkend sme mohli ostávať na internáte, vtedy dobre padla prechádzka po hlavnej ulici. Tuším sa volala Leninova. 

Čo vás učili? Spomínaš si na školu rada? 

Prvé dva roky boli plné chémie. Farmaceutickej, analytickej, organickej, anorganickej… Učili sme sa latinský jazyk. Ten bol veľmi zaujímavý. Ďalšie dva roky boli zamerané na farmakológiu, farmakognóziu. V laboratóriu sme sa učili pripravovať magistraliter prípravky – predmet sa nazýval “Príprava liekov”. Tieto hodiny som mala veľmi rada a v podstate toto ma živilo po zvyšok mojej práce v lekárni. Učili nás profesori, ktorí boli fajn a rada na nich spomínam a boli aj takí, s ktorými som si nesadla. Asi preto, že mali potrebu vypytovať sa ma na moje vysporiadanie s náboženskou otázkou. 

Poďme k praxi. Na plné obrátky si začala pracovať, keď si mala osemnásť. To je vek, kedy sa mladý človek ešte hľadá, rozkukáva, študuje, cestuje…

Po strednej škole som v roku 1983 začala pracovať v nemocničnej lekárni v Kežmarku. Tam ma zaradila vtedajšia Lekárenská služba Poprad. Posielali nás takto do lekární po okrese aj v prípade, že “vypadla” nejaká kolegyňa. Takým spôsobom som sa dostala zastupovať kolegyňu do Mestskej lekárne v Kežmarku. Šéfoval tam Mgr. Bjalončík. Mojou konečnou zastávkou bola Lekáreň Cyprián v Spišskej Starej Vsi. Šéfkou bola PhMr. Blanka Plevíková. Mala som ju veľmi rada. Neskôr sme lekáreň presťahovali do súčasných priestorov a mojou šéfkou sa stala jej dcéra, Mgr. Monika Plevíková. Mala som veľké šťastie na veľmi dobrých, milých a ústretových šéfov. Do práce som chodila rada, tešila som sa tam. Práca bola pre mňa potešením. To, že som do praxe nastúpila ihneď po škole, nebol pre mňa žiaden problém. Našla som to, čo som robila rada, takže som v podstate bola spokojná. 

Líši sa dnešná práca v lekárni od tej, do ktorej si naskočila po škole?  

Dnešná práca v lekárni sa líši od tej minulej možno tým, že niekedy sa v laboratóriu trávilo oveľa viac času. Pripravovalo sa tam viac liekov. Dnes máme veľmi veľa hotových prípravkov. Keď som pracovala v Kežmarku, robili sme veľa prípravkov na žiadanky pre kožné ambulancie, detské ambulancie, chirurgiu. Nemali sme počítače. Všetko sa robilo a rátalo ručne. Príchodom modernej doby sa z niektorých lekární …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní)