V bielych i čiernych kimonách, ktorých rozdielna farebnosť nič neznamená, možno rozpoznať chlapcov i dievčatá. Predsalen chalanov je veľká väčšina. Sú medzi nimi drobní začínajúci školáci i tí, ktorí už pomýšľajú na strednú školu. Trénujú však aj dospelí. Ich výkonnosť, či zručnosť naznačujú farby opaskov. Každý vraj sníva o tom čiernom. Začína sa však s bielym a k čiernemu vedie cesta cez niekoľko ďalších farieb. Na tréningu vidíme aj nejaké žlté, či oranžové. Tréneri sa pýšia čiernymi. Zápasníkov nechávame pokojne makať a s Otom Kostkom a Rasťom Marhefkom sa uchýlime do šatne, kde máme chvíľku čas na krátky rozhovor. Začínam otázkou, ako je možné, že sa tento kúsok Japonska uchytil aj u nás v Zamagurí. Rasťo Marhefka: “Už dávno sme to tu chceli dotiahnuť. Najprv som chcel pozvať karate z Popradu, ale pre vzdialenosť bol problém niekoho tu dostať. My sme s deťmi začali trénovať v Poľsku približne pred piatimi rokmi. Trénovalo sa v Niedzici. Na ulici sme jedného dňa zbadali dievčatá v kimone. Zastavili sme sa, opýtali sa ich a tak sme zistili, že za hranicou niečo také prebieha. Vtedy však začínali letné prázdniny, tak sme sa s trénerom dohodli, že prídeme na začiatku školského roka. Cez prázdniny sa netrénuje.” Oto Kostka:  Môj syn Jakub a Rasťov syn Adrián chodia na džiu-džitsu už piaty rok. To vidno aj na opaskoch. Tí, čo trénujú dlhšie, už majú napríklad oranžové pásy. Prešli už istými skúškami. Naši tréneri trénujú na viacerých miestach, okrem Spišskej Starej Vsi je to aj Raba Wyżna, Czarny Dunajec, Nowy Targ a Niedzica. 

Tréningy vedú Edita a Artur Szpałekovci. Oto a Rasťo hovoria, že ich chceli do Spišskej Starej Vsi zlákať už skôr, no mali toho naozaj veľa. Pomohla tomu však pandémia. Keď v Poľsku situácia nedovoľovala trénovať, začali u nás. Rasťo Marhefka vysvetľuje, že začať možno prakticky kedykoľvek: “Prvé dva tréningy sú grátis. Neplatia, prídu, odskúšajú si to. Stačia tepláky a tepláková bunda. Dôležité je rešpektovať trénera a byť disciplinovaný. Ten, kto sa chce zapojiť, nemusí ovládať naozaj nič. Všetko potrebné sa naučí. Vítame deti od piatich-šiestich rokov. Ďalej je vek neobmedzený, takže pokojne sa môžu zapojiť aj dospelí. Trénuje sa každý utorok o 18:30 v telocvični gymnázia. Vyššia kategória chodieva zo Zamaguria aj na dva ďalšie tréningy do N. Targu. Za jeden mesačný poplatok 15€ môžu účastníci trénovať vo všetkých mestách, v ktorých tento klub trénuje. Ak sú deti z rodiny, ktorá si to nemôže dovoliť a majú seriózny záujem, určite nájdeme spôsob.”

Keďže ide o spôsob zápasenia, teda o bojové umenie, pýtam sa aj na nebezpečenstvo, či konfliktné situácie. Tu obaja rodičia rezolútne odmietajú problémovosť. Obaja zdôrazňujú, že deti i dospelí sú si vedomí toho, čo môžu a čo je zakázané. Rasťo Marhefka: “Všetci majú v škole zakázané biť sa, vyhľadávať konflikty. Tu, počas tréningu, môžu zápasiť pod dozorom. Musia však vedieť, kde je hranica, poznať kedy súper dáva najavo, že ho niečo bolí. Vtedy sa musí okamžite prestať. Samozrejme tu boli aj chlapci, ktorí to chcú skúšať potom v škole. Ak sa o niečom takom v klube dozvieme, dozvedia sa to aj tréneri a situácia sa rieši. Môže tak dôjsť aj k vylúčeniu z tréningového procesu.” Oto Kostka: “Je to bojové umenie obranné. Človek sa vie v nevyhnutnej situácii postarať o seba, kamaráta, rodinu a vie sa brániť pred nepriateľom. Nie je to útočný šport, je to obranný šport. Každý šport je svojím spôsobom nebezpečný. Pokiaľ sa však vykonáva pod dozorom profesionálnych trénerov, riziko zranenia je nízke.”  

Zamagurskú “základňu” tohto bojového umenia zastrešuje Podhalańska Akademia Sztuk Walk Jiu-Jitsu EdArt. Ed, ako Edita a Art, ako Artur. Práve preto sa aj deti a mládež zo Zamaguria mohli zúčastniť Majstrovstiev Poľska, na ktoré sa prihlásilo takmer 200 zápasníkov. Podujatie sa konalo 19. 3. 2022 v susednej Niedzici. Trinásť zamagurských zápasníkov sa zúčastnilo, traja z nich sa stali majstrami vo svojich kategóriách (Sebastián Jabrocký, Michal Malecký, Benjamín Švikruha), štyria skončili na druhom mieste (Ján Malik

Natália Jabrocká, Ján Nedoroščík, Jozef Babjak) a pridalo sa k nim aj jedno tretie miesto (Andrej Grivalský). 

Po krátkom uvedení do obrazu ma páni Oto a Rasťo opäť vedú do telocvične. Na programe je rozhovor s trénerom a krátke fotenie. Úspešní mladí športovci majú pripravené medaile i diplomy. Hrdo ich zdvihnú na fotku, na ktorú sa pridávajú aj ich tréneri. Kým sa fotíme, ďalší pokračujú v tréningu. Edita ďalej dohliada na priebeh večera a ja sa na necelých 5 minút venujem rozhovoru s trénerom, držiteľom čierneho opasku – Arturom. “Som trénerom od svojich dvadsiatich rokov. Venujem sa tomu však od svojich dvanástich. Na Podhalí sme najprv trénovali v Niedzici, ale dnes máme základňu aj v Spišskej Starej Vsi, Nowom Targu, Czarnom Dunajci, tiež Raba Wyżna – čiže je ich päť. Dokopy tak s manželkou trénujeme okolo 110 osôb. V minulosti to bolo aj 150. Okrem toho zabezpečujeme tréningové programy pre políciu i stráž väzenia. Jazdíme po rôznych seminároch, stážach a samozrejme súťažiach. Z našej federácie organizujem ako jediný Majstrovstvá Poľska v grapplingu. Ide o zápas bez úderov a kopov, na čas, počas ktorého sa získavajú body. Súboj sa samozrejme môže skončiť aj pred uplynutím času, ak jeden zo súperov “odklepne” svoju rezignáciu. Teší ma, že zverenci zo Spišskej Starej Vsi získali cenné umiestnenia na Majstrovstvách Poľska. Máme majstrov, vice-majstrov, aj tretie miesta. Celkom sa majstrovstiev zúčastnilo 174 osôb. Z trinástich zápasníkov zo Zamaguria si ocenenie odnieslo osem z nich. Na Slovensku sa cítime veľmi dobre a prezradím, i keď Rasťo o tom ešte nevie, že v poľskom centre sme pripravení v prípade, že budete súhlasiť, na ďalší rok uskutočniť Majstrovstvá Poľska, tu v Spišskej Starej Vsi.” 

Atmosféra v telocvični je príjemná a uvoľnená. Tréning prebieha disciplinovane a na trénujúcich vidieť zanietenie. Portfólio možnosti trávenia voľného času sa teda aj v Zamagurí rozrastá. Po okrajoch telocvične ešte vidím rodičov. Tak pár otázok venujem Martinovi Švikruhovi z Jezerska, otcovi Benjamína, ktorý si na majstrovstvách vybojoval prvé miesto a Noeho, ktorý je mladší, no džiu-džitsu ho tiež baví.  

AKO HODNOTÍŠ DOSTUPNOSŤ TOHTO ŠPORTU V ZAMAGURÍ?

“Keď sme objavili možnosť začať s deťmi trénovať Jiu-Jitsu  v Spišskej Starej Vsi, boli sme veľmi milo prekvapení. Ďalšie prekvapenie nás čakalo, keď sme sa dozvedeli, že tento klub trénujú tréneri z Poľska a každý týždeň sem prichádzajú. Zároveň spôsob, akým obaja tréneri pristupujú ku tréningu, ktorý v deťoch rozvíja hlavne všeobecnú športovú zdatnosť a pohyblivosť, je pre nás veľmi vítaný.

 Z POHĽADU RODIČA, NEMÁŠ OBAVY VZHĽADOM K TOMU, ŽE IDE O BOJOVÉ UMENIE? 

“Obavy? Pri tréningoch nie. Pri súťaži sa trochu strachu do môjho vnútra vkradlo hlavne v momentoch, keď som videl vyspelosť protivníkov, proti ktorým naše deti stáli, keď trénujú iba niekoľko mesiacov. Športového a bojovného ducha považujeme za prirodzenú súčasť ľudskej osobnosti a sme radi, že sa môžu naše deti rozvíjať aj v tomto smere. Možnosť zranenia je pri každom športe, no podľa nášho názoru je oveľa menšia pri športoch, kde sa vedome a kontrolovane trénuje práve šport, ktorý takéto zranenia, v prípade vlastnej obrany,môže spôsobiť. Z pohľadu zranení poznáme nebezpečnejšie športy.

 AKO VNÍMAŠ POSLEDNÝ ÚSPECH SVOJHO SYNA, TEDA MAJSTRA POĽSKA? 

“Skôr je to prvý úspech. Potešili sme sa spoločne s Benjamínom, ale aj v tomto sme vďační trénerom, že im v klube nejde v prvom rade o ukazovanie si toho, kto je lepší. Robíme to s deťmi preto, lebo ich to baví a rozvíja. Tieto čerešničky na torte to príjemne ochutia a pomôžu motivovať v ďalšom tréningu, ale nie sú prvoradé.”