Mladí manželia, Michal a Zuzana Bulkovci, ma vítajú na Salaši Pieniny na Majeroch. Odkedy sú tu, prichádzam tu druhýkrát. Pred mesiacom som sa prišiel zoznámiť a opýtať, či by sme mohli o ich príbehu v súvislosti s týmto salašom urobiť krátky rozhovor. Súhlasili a tak som sa vrátil, no po mesiaci vidím nové prvky, ako oplotenie, veľkú sochu pastiera so psíkom, stanovište s občerstvením a v posledných lúčoch zapadajúceho letného slnka sa okolo koliby hrajú ich deti, Emka a Adamko. Za romantikou, ktorá na vás hneď na prvý pohľad doľahne, je však nevšedný príbeh, ktorý stojí za povšimnutie. Obaja sú zo Starej Ľubovne, no život ich zaniesol niekde medzi Trnavu a Bratislavu. Po tom, čo sa tam usadili, prichádza výzva, ktorá potrebuje odpoveď. Rodina Bulkovcov necháva relatívne pohodlie a pracovné istoty a vydáva sa na cestu podnikania v agroturizme, v destinácii Zamagurie. 

Boli ste usadení na západnom Slovensku a život priniesol príležitosť prísť z pomerne rozvinutého prostredia do Zamaguria, ktoré je súčasťou jedného z najmenej rozvinutých okresov… Prečo ste prijali túto výzvu?

Michal: Kde začať… Salaš založil môj svokor, Ing. Milan Pichnarčík, pred dvanástimi rokmi. Budoval to tu dennodenne prakticky sám. My sme mali svoj život a preto pomoci z našej strany bolo málo. S myšlienkou pokračovať v prevádzkovaní salaša sme sa začali reálne pohrávať až vtedy, keď už svokrovi choroba nedovoľovala pokračovať. Aj keď isté úvahy o spoločnom prevádzkovaní boli už pred pár rokmi, vtedy sme ale s manželkou riešili bývanie, rodinu a nevedeli sme si dovoliť venovať ešte aj salašu. Ja som stavbár a manželka je učiteľka, venovali sme sa svojej práci a rodine, s ktorou sme žili v Budmericiach.

Zuzana: Vždy nám však Majere boli blízke a radi sme sa tu vracali. Radi sme tu počas leta chvíľu pobudli a snažili sa aspoň ako tak pomôcť. Narodili sa nám deti a bolo to opäť ťažšie, viac sa tomu venovať, ale ono sa to v istom okamihu celé zvrtlo. Je to také zaujímavé z toho hľadiska, že sme si obaja hovorili, že by sme sa tu chceli raz vrátiť, ale nemali sme nejaký impulz…

Michal: Svokor chcel salaš už zopár rokov postúpiť niekomu zodpovednému, kto by sa mu ďalej venoval, rozvíjal a napĺňal nezrealizované predstavy. Nechcel sa toho vzdať nejako ľahostajne. Želal si, aby (celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní).