Čarovná záhrada rodinného domu v Matiašovciach ponúkla v sobotu, 13. júla návštevníkom zážitok, ktorý v sebe skrýval výnimočnú atmosféru. Starovešťanka Lucia Ovčariková je výtvarná umelkyňa a učiteľka umenia, ale predovšetkým je dôkazom toho, že veľké sny sa dajú žiť aj v malých regiónoch. V oblasti výtvarného umenia má za sebou bohaté študijné i pracovné skúsenosti, v rámci svojej práce s deťmi sa môže pochváliť veľkým množstvom diplomov svetového rázu a na zoznam svojich úspechov si tentokrát pripisuje aj vernisáž, na ktorej hosťom predstavila svoju prácu za posledné dva roky. Okrem unikátnych výtvarných diel a nádhernej členitej záhrady, ktorá prítomným ponúkla mnohé kúty s rôznou atmosférou a náladou, umocnil dojem hostí aj hudobný program, o ktorý sa postarali žiačky Základnej umeleckej školy v Spišskej Starej Vsi Monika Holbusová, Slávka Pisarčíková a Adriána Pješčaková.

Madam „O“ nám v rozhovore porozprávala, o čom bola jej výstava a aký je život výtvarného umelca v Zamagurí.

Lucka, začnime tak jednoducho. Kto si, odkiaľ pochádzaš a čomu sa venuješ?

„Som Starovešťanka a venujem sa tomu, čo milujem. Učím, alebo ako úsmevne hovorím „mučím“, čo viem deťúrence na Zuške a vo svojom súkromí sa venujem prevažne grafike.“

Keď sa povie tvoje meno, ľuďom sa hneď vytvorí asociácia s výtvarným umením. Kedy si sa rozhodla, že sa chceš uberať týmto smerom? Aká bola malá Lucka, Lucka ako dieťa v súvislosti s umením?

„Ja som sa nerozhodla, to voľajako samo od seba, je to súčasť mňa, aká som a aká som bola. Tak ako deťúrence robia to, čo ich baví, len niektoré veci idú ako prirodzený prejav viac do extrému. Naši by o tom vedeli rozprávať. Svoje si odskákali napríklad steny doma – také prvé rýpkania nožnicami a podobne (úsmev). Možno som mala aj iný pohľad na obrazy v knihách, neskutočne rada som si prezerala u krstnej všetky diely Pijoana (Dejiny umenia).“

Kedy si sa rozhodla, že sa budeš výtvarnému umeniu venovať profesionálne? Aké máš za sebou „štúdia“, školy?

„Tak ako som spomenula vyššie, nerozhodla. Keď nad tým tak rozmýšľam, nemala som v podstate ani potuchy, čo to vlastne znamená venovať sa umeniu. V Kežmarku fungovala umelecká stredná škola druhý rok, študovala tam suseda, chvalabohu, lebo by som ináč nemala ani tušenie, že sa dá ísť študovať aj takáto stredná. A ja som vedela, že inde ani nechcem ísť, nevedela som si vôbec predstaviť niečo iné a ani som na iné štúdia nemala hlavu, prosto stratený prípad. A potom to šlo nejak samo, pričuchla som k linorytu, suchej ihle. Nejak doteraz nechápem ako som nahromadila toľko drzej odvahy, že som sa na výškach hlásila na odbor grafiky. Na Inštitúte pre umelecké štúdia v Ostrave mali zas odvahu ma vziať, tak som sa dostala do ateliéru voľnej a užitej grafiky prof. Eduarda Ovčáčka. Na magisterskom štúdiu mi už bolo tesno. Potrebovala som vypracovať dobré podklady pre magisterskú prácu o Cypriánovi, a tak som si odbehla na dva semestre do ateliéru prof. Vladimíra Popoviča, do kreatívno-experimentálneho štúdia na VŠVU. Trošku som vybočila na dva roky. Išlo o doplňujúce maturitné štúdium na strednej priemyselnej polygrafickej škole, grafik digitálnych médií. Neskôr sa ku mne dostala informácia o Úľuve (Ústredie ľudovej kultúry) nielen ako predajni, ale aj ako o organizátorovi kurzov remesiel pod vedením ľudových špičkových majstrov a zakotvila som na pár rôčkov v dielni hrnčiarstva a keramiky u Janki Randuškovej. Tam som mohla dovôle šantiť a učiť sa aj potom u nej na súkromne vedených kurzoch, ktoré stavala na individuálnej zručnosti účastníkov.“

Živiť sa umením nie je lízanie medu. Ako zareagovalo tvoje okolie, že sa chceš vydať týmto smerom?

,,Jaj, rôzne. Ale nedala som sa.” (úsmev)

V polovici júla si zorganizovala na záhrade v Matiašovciach vernisáž. Ako vznikla myšlienka na organizáciu vernisáže na tomto čarovnom mieste?

„Asi ako mama to poznáš, to čo vyžaduje viac času robíš, keď deti spia. Takže keď som na záhrade konečne popolievala to, čo som mala, samozrejme už za tmy, záhrada tak pekne rozvoniavala, že som si radšej sadla do hojdačky na terase a kochala sa výhľadom. Vychádzal pomaličky mesiac a jemne osvetlil kvetiny a môj rozpracovaný maliarsky bordelíček. A tak aj mňa osvietilo, čo tak dať vernisáž? Preto bola pre mňa dôležitá skladba od Debussyho Svit luny, za všetko môže ona. Tak či tak, musela som spraviť …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní.)