MGR. FRANTIŠEK MAJERSKÝ: „Nechcime, aby sme tu mali vojenskú nemocnicu, kedy si zasahujúci zdravotníci a lekári budú musieť vyberať, komu dajú šancu na prežitie a komu nie.“

Fero Majerský je človek z praxe, denne žije pre zdravotníctvo a je z neho cítiť odhodlanie pomáhať a chuť zlepšovať veci v tomto systéme. Jeho detstvo bolo spojené so Zamagurím a svoje mladé letá prežil v Zálesí. Rozhodol som sa porozprávať sa s ním o tom, čo sa vo svete práve deje a o tom, ako to vníma. COVID-19 už rozhodne nie je obyčajnou chrípkou a s počtom nakazených sú otázniky oveľa výraznejšie. Bol by som rád, keby tento rozhovor prispel k zodpovednosti, vzájomnosti a ľudskosti. Taký pocit mám totiž práve z Fera Majerského, ktorý je už niekoľko rokov denne konfrontovaný s ľudským zdravím, záchranou života i s umieraním pacientov. Rozhovor prebehol telefonicky, vzhľadom na dobu.

Na úvod, keďže robíme rozhovor pre Zamagurské noviny, skúsme ozrejmiť, aký je tvoj vzťah k Zamaguriu a aké tu máš väzby?

Zamagurie je mojím druhým domovom. Prežíval som tam celé prázdniny a do dnešného dňa tam chodím k rodine. Starí rodičia už zomreli, ale žijú tam ešte mamine sestry. Snažím sa tam aspoň raz do mesiaca chodiť. Samozrejme, keď žili starí rodičia, chodil som tam častejšie a letá počas základnej a strednej školy som trávil práve v Zálesí. Učil som sa gazdovať, kosiť, sušiť seno… Vzťah k Zamaguriu je veľmi pozitívny, mám tam veľa priateľov, prežil som tam svoju pubertálnu mladosť. Diskotéky, zábavy skoro vo všetkých zamagurských dedinách… Do dnešného dňa na to rád spomínam. Brávam tu aj svoje deti a ukazujem im miesta, kde som chodieval a kde sú pochovaní moji starí rodičia.

Čo všetko máš za sebou z hľadiska profesie?

Vyštudoval som Strednú zdravotnícku školu v Poprade a po ukončení štúdia som odišiel pracovať do Bratislavy. Tam som pracoval dva roky ako „zdravotná sestra“ na kardiologickej JIS-ke. Po dvoch rokoch som sa dostal na záchrannú službu. O rok na to som šiel na leteckú záchrannú službu spoločnosti ATE, s ktorou som sedem rokov lietal. S nastávajúcou manželkou sme sa potom usadili v Poprade, kde som pracoval ako záchranár. Otvoril som si firmu, ktorá zdravotnícky zabezpečuje eventové podujatia, ako napríklad koncerty, filmovačky – skrátka všetko, kde je potrebné zdravotnícke zabezpečenie. Robíme kurzy prvej pomoci, školíme autoškoly… Som aj predsedom občianskeho združenia Záchrana, ktoré sme založil pred desiatimi rokmi. Toto občianske združenie dostalo národnú cenu za rozvoj a propagáciu záchrannej služby. Venuje sa veľkým záchranárskym kongresom ako napríklad Rescue Day. Robíme veľkú záchranársku súťaž s medzinárodnou účasťou v Ždiari, je to memoriál Mareka Rigdu. Taktiež sme hlavným iniciátorom distribúcie defibrilátorov po obciach Slovenska. Jeden má napríklad aj Spišská Stará Ves, či Matiašovce. Bol by som ale rád, keby ho mohla mať každá jedna dedina. Zamagurie je dosť ďaleko od nemocnice a je tam jedna záchranka. Ľudia sú tu naučení zavolať si záchrannú službu, keď je to už naozaj niečo vážne. No a štyri roky som bol viceprezidentom a tri roky som prezidentom Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov, prostredníctvom ktorej zastupujem všetkých záchranárov na ministerstve. Aktuálne pôsobím v Košickej záchrannej službe, normálne, ako záchranár a tiež poradca pre neodkladnú zdravotnú starostlivosť.

Ty si sa začal pred časom angažovať aj politicky. Prečo si cítil, že sa chceš osobne vložiť aj do politického diania?

Som poslancom mestského zastupiteľstva v Poprade už druhý rok a myslím si, že je dobré, keď sú v politike prítomní aj mladí ľudia, ktorí prinesú iný pohľad na svet. Starší už nemusia mať toľko energie niektoré veci meniť. Povedal som si, že vyskúšam. Následne prišla možnosť, cez pána Ledeckého, aby som kandidoval za stranu ZA ĽUDÍ, do Národnej rady. Bral som to ako skúsenosť i keď som vedel, že šance sú skoro žiadne. Mojím programom bola podpora záchranárov, podpora defibrilátorov a podpora regiónov. Aj keď som sa do NR SR nedostal, niektoré moje témy sa riešia a mám aj dosah na to, aby som mohol niektoré veci ovplyvňovať. Aj teraz som sa snažil sprostredkovať stretnutie všetkých starostov Zamaguria a primátora Sp. St. Vsi, kde prišiel pán štátny tajomník Ledecký, v záujme témy neprehlbovania rozdielov medzi regiónmi. Dobre vieme, že kežmarský okres je najchudobnejší a Zamagurie patrí medzi najchudobnejšie regióny. Je tu nedostatok práce a mnoho mužov odchádza pracovať do zahraničia. Aj celá moja rodina pracuje vo Francúzsku, Rakúsku, Česku… Je preto do regiónov dôležité priniesť nejaké nové možnosti a verím v to, že tie fondy, ktoré sa budú čerpať od budúceho roka, prinesú aj Zamaguriu nejaký prínos a bude to mať hlavne pozitívny dopad na tých ľudí, ktorí tu žijú… Aby tu ostali žiť a vychovávali tu svoje deti.

Do tejto všetkej agendy, ktorou sa zaoberáš, prichádza niečo, čo sa nedá očakávať a to je koronavírus. Akým spôsobom to ochromí naše zdravotníctvo? Čo vidíš ty v praxi? Do akej miery sme alebo nie sme na to pripravení?  

Keď porovnám prvú vlnu, povedzme v marci tohto roku – tak sme nemali žiadne ochranné pomôcky a nevedeli sme o tomto víruse skoro vôbec nič. Mali sme len nejaké informácie z Číny, niečo o vývoji situácie v Taliansku… U nás sa urobil taký dvoj-troj týždňový lockdown, ktorý vlastne naozaj ten vírus na chvíľočku ochromil a spôsobil to, že zdravotníctvo naozaj neskolabovalo. Máme krehké zdravotníctvo a roky tu máme nedostatok personálu, sestier, lekárov… Vzhľadom na to, že je krehké, je táto druhá vlna pre nás naozaj silná. Denne nám pribúdajú stovky pacientov v nemocniciach a musia sa rušiť oddelenia, musí sa rušiť operatíva. Z lekárov sa stávajú COVID pacienti… Je to komplikované a situácia v nemocniciach sa zhoršuje. Verím tomu, že nájdeme riešenie, aj keď týmto sa zaoberá celý svet a zatiaľ ešte nikto nevie presný návod, čo by tomu pomohlo. Niektoré krajiny sa zatvorili, každý hľadá cestu a nikto nevie, čo by bolo najlepšie. Určite pomôže, keď sa vynájde očkovacia látka, ktorou by sa mohlo pomôcť najmä starším ľuďom, zdravotníkom, ale kým k tomu príde, prejde možno ešte polroka, alebo tri mesiace. Verím, že sa to podarí stabilizovať a zachrániť, pretože už teraz vidíme, že oproti prvej vlne máme 300% nárast kontaktu záchranárov s infikovanými pacientmi.

Ako vnímaš opatrenia, ktoré máme aktuálne na Slovensku? Pre čitateľa pripomeniem, že sa spolu rozprávame 21. októbra a opatrenia sú také, aké sú a nevieme čo bude, keď bude tento článok v tlači. Spoločnosť je rozdelená. Niekto tvrdí, že opatrenia sú na mieste, iní tvrdia, že sú prísne, dokonca niekto je ochotný pochybovať o tom, či vôbec nejaký koronavírus existuje. Čo možno týmto trom táborom odkázať z tvojho uhlu pohľadu, ako profesionála na mnohých frontoch v zdravotníctve?

Skúsim to povedať takto. Nám by teraz veľmi pomohlo, keby sa na dva týždne vypol facebook. Ľudia by sa mali naozaj riadiť radami odborníkov, lekárov, epidemiológov, virológov. Zasadá epidemiologická komisia, ktorá veľmi precízne preveruje účinnosť a váhu svojich krokov. Samozrejme, všetci vieme, že každé rozhodnutie, ktoré sa urobí, bude mať ekonomický dopad a doľahne na určitú skupinu, ktorá bude mať problém to všetko utiahnuť. To si uvedomujeme. Ale najhoršia situácia by podľa mňa bola, keby sa stalo to, že nám skolabujú nemocnice, nebudú vedieť prijímať pacientov s inými diagnózami, lebo my tu nemáme iba COVID, stále tu máme infarkty, cievne a mozgové príhody, rakovinu – a nebudeme vedieť týchto pacientov prijímať. Nechcime, aby sme tu mali vojenskú nemocnicu, kedy si zasahujúci zdravotníci a lekári budú musieť vyberať, komu dajú šancu na prežitie a komu nie. Bol by som veľmi nerád, keby sa to udialo. Naozaj, pre tých, ktorí sú pochybovači a ktorí si myslia, že COVID neexistuje, tak ja som to už viackrát povedal, nech sa idú pozrieť pred niektorú nemocnicu, nech sa idú pozrieť, ako to vyzerá na… (toto je len jedna tretina celého rozhovoru, viac nájdete v tlačenom vydaní)