Porozprávajte nám na úvod o svojej rodine a detstve v Jezersku.

Bol som v poradí siedme dieťa v našej desať člennej rodine, tri sestry a štyria bratia. V auguste roku 1934, pôrodom v rodičovskom dome, za asistencie tety, bol môj príchod na tento svet. Naša rodina bola maloroľnícka. Vlastnili sme pôdu, na ktorej naši rodičia veľmi ťažko pracovali. Poznáte tie prudké jezerské svahy, vhodné skôr na lyžovačku ako na obrábanie. Rodičia dokázali splácať 56 tisícový dlh v menovom kurze 1.ČSR, za ktorý si kúpili pozemok aj so všetkým obydlím, čo k tomu patrilo. Napriek mimoriadne ťažkým podmienkam som mal veľmi šťastné detstvo. Myslím si, že pre dieťa je najpodstatnejšie, ak v rodine cíti súlad medzi rodičmi a tiež ich pozitívny vzťah k deťom. A tá voľnosť, ktorú sme mali, vzhľadom na prostredie, v ktorom sme bývali – to sa nahradiť nedá. Príroda pre deti a ich šantenie bola k dispozícii v každom ročnom období.

Dedinské prostredie má však svoje úskalia. Čoho sa vám nedostalo? 

Zamagurie nemalo, Jezersko najvýraznejšie, vytvorené také podmienky pre životnú úroveň a vzdelávanie, aké mali iné oblasti Slovenska. To všetko mi však vynahradilo moje zdravie. Myslím si, že najmä vďaka zdravému životu na dedine.  Ak ale ide o vzdelanie – v Jezersku bola len Jednotriedna ľudová škola pre 1.-8. ročník, postavená hneď pri kostole. Celý ten komplex dopĺňal cintorín. V budove školy mali učitelia jednoizbový byt s hygienickým zariadením v zmysle potoka a suchého záchoda. V jednotriedke, vo veku 6 až 14 rokov, sme sa učili všetci spolu. Takže som mal za spolužiakov troch súrodencov. Malo to svoje výhody. Už v prvých rokoch som počúval, čo učí učiteľka starších. Keď na druhý deň skúšala a vyvolala staršieho brata, ktorý pri odpovedi zaváhal, prihlásil som sa… Len čo sme vyšli vonku zo školy, čakala ma odplata. Pre lepšiu predstavu doplním, že v Jezersku v tom čase žilo okolo 380 obyvateľov, v približne 65-tich domoch. My sme bývali desiati v jednej miestnosti. Naši rodičia a osem detí.

Podľa roka, v ktorom ste sa narodili usudzujem, že ste zažili druhú svetovú vojnu vo veku, počas ktorého sa dá mnoho zapamätať a mnoho si uvedomovať. Čo si z toho obdobia pamätáte?

Tým, že obec Jezersko je v podstate slepá ulica, sme boli od hlavnej trasy bokom. Aj vďaka tomu nás nezasiahli tak intenzívne zážitky z druhej sv. vojny, ako iné dediny. Mám však niektoré spomienky. Pamätám si, ako nad Jezerskom lietali ťažké bombardéry, či to, ako Nemci ustupovali. V tom čase boli aj v Zamagurí organizované odboje. Ústup Nemcov bol spojený s rabovaním a ničením všetkého, čo im prišlo pod ruky. Ľudia z okolitých obcí utekali a u nás v Jezersku sa zišla celá rodina. Niektorí súrodenci boli zosobášení, tak prišli s celými rodinami. Raz ma rodičia poslali do Sp. Hanušoviec ku sestre s nejakým odkazom. Upozornili ma však: ,,Ku Kehľu idž nasum drugum, aľe od Kehľa nehodž štatnum, bo tam stojum nimjecke auta, aľe idž po poľu!” Aj tak ma tí Nemci zbadali a začali na mňa strieľať. Na malého chlapca. Našťastie to bolo z idúceho auta, tak som si rýchlo ľahol a čakal. Na toto nikdy nezabudnem. Spomínam si aj na skupinu Benderovcov… (celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní.)