Dalibor prežil svoje detstvo aj tínedžerské časy v rodnej Spišskej Starej Vsi. V roku 2015 ukončil tunajšie gymnázium a bol prijatý na vysokoškolské štúdium medicíny v Bratislave. Ako mladý lekár si vybral pre svoju kariéru Slovensko. Baví ho politika, píše blog, cvičí a veľa pracuje. Aktuálne je v procese získavania atestácie a pracuje v Národnom onkologickom ústave. Ako lekár však slúži aj na centrálnom príjme najmodernejšej a najnovšej nemocnice na Slovensku. 

Dalibor, my sme spolu pre noviny v čase pandémie koronavírusu robili krátke interview ohľadom pľúcnych ventilátorov, ktoré si sa v tom čase snažil vyvíjať a podporiť tak ich lepšiu dostupnosť v medicínskom prostredí. 

Áno. Bolo to v dvetisíc dvadsiatom. Išlo o prenosný ventilátor. Dnes sa však na to, ako človek, ktorý to v práci používa, dívam opäť inak. Vtedy to bolo postavené na istom prototype, ktorého špecifiká boli “open source”, teda otvorené pre bezodplatné využívanie. Dekan lekárskej fakulty Univerzity Komenského, kde som v tom čase študoval, ma oslovil s tým, či sa tejto veci nechcem venovať a tak som súhlasil a poskladal som tím ľudí, ktorí na tom so mnou v čase pandémie pracovali. Úlohu, ktorú to v danom momente malo spĺňať, to splnilo. Počas pandémie bolo počuť požiadavky, ktoré hovorili, že chýbajú ventilátory. Išlo však skôr o nárazovú informáciu z konkrétneho miesta. Vo všeobecnosti si skôr myslím, že chýbal personál, ktorý by sa o nich vedel starať. Na Slovensku sme mali prístrojov povedzme dostatok a predsa sme sa dostali do fázy, že sa nestíhalo. V tom momente, v návale denných udalostí, ale nikto ani netušil, ako sa ten problém reálne vyvíja. Prišla takáto informácia, tak sme na to reagovali a skladali sme ten náš ventilátor z ďalších súčiastok, ktoré sú už vytvorené a bežne sa už v medicíne používajú ako časti iných prístrojov. Štandardne používané ventilátory neboli z dôvodu veľkého dopytu dostupné, tak núdzovo pripadali do úvahy aj alternatívne.

Ako to napokon s tými vašimi dopadlo?

Neboli sme jediní, ktorí na túto požiadavku reagovali a vo svete vzniklo mnoho ďalších prototypov. Aby to bolo pre prevádzku bezpečné, vznikol aj zoznam toho, čo všetko musí také zariadenie spĺňať na to, aby mu udelili na čas pandémie výnimku. Išlo o krízové riešenie. Za normálnych okolností sa medicínske zariadenie dostáva do prevádzky oveľa prísnejším a dlhším procesom. My sme podmienky splnili a keďže najviac “horela” situácia v Taliansku, chceli sme to uviesť do praxe práve tam. Bolo nám v tom veľmi nápomocné Ministerstvo zahraničných vecí. Ozvali sa Talianom, našli partnerov, partnerské nemocnice a dokonca o nás ako o misii zo Slovenska malo rozhodovať tamojšie Ministerstvo zdravotníctva. Napokon v čase, kedy malo byť jasné, či do Talianska vycestujeme, klesol počet pacientov na jednotkách intenzívnej starostlivosti a situácia sa viac dostala pod kontrolu. Časom som od tohto projektu odišiel, ale pokračovali v ňom chalani, ktorých som k nemu prizval. Projekt napredoval a podarilo sa nadviazať spoluprácu v Afrike a Brazílii. To, či sa však aj prístroje reálne dostali do praxe, už dnes neviem s istotou povedať.

Ako sa pozeráš na čas pandémie dnes? Niekedy sa stáva, že aj mimoriadne náročné časy zvykneme po rokoch vnímať s väčšou ľahkosťou. 

V piatkovej službe sme sa o tom bavili s kolegom. Obaja sme v čase vypuknutia pandémie mali naplánované dovolenky do vzdialenejších destinácií. Tie boli samozrejme zrušené. Všetko bolo v tom čase postavené na tom, že sme sa s mnohými vecami zoznamovali, učili sme sa reagovať a mnoho vecí prebehlo v systéme pokus-omyl. Dnes by zrejme každý z nás vedel lepšie povedať, čo sa mohlo robiť inak…Hodnotiť to nie je ľahké. Dnes už vieme, že prvá fáza bola pritiahnutá za vlasy a bola vedená zbytočne prísne. O to horšie to bolo v druhej vlne na jeseň. Keď si to vezmeme v číslach, začiatkom roka 2021 sme boli…(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní.)