,,Ľudia boli zatvorení na družstve. V ohniskách a nárazníkových zónach uzatvorili krčmy, reštaurácie, zakázali sa kiná, divadlá, športové podujatia, kostoly…”

Ako študent strednej odbornej školy vinársko-ovocinárskej v Modre si pán Čačík pamätá na deň, kedy pre slintačku a krívačku prepla krajina na bezpečnostný režim. Pri opise mi to úplne sedí na covid. Obmedzovanie pohybu, stretávania sa, využívania služieb, masovej zábavy. Dialo sa to pred polstoročím a zdá sa, že najefektívnejšie metódy na zastavenie šírenia vírusu zostávajú rovnaké. Zhovárali sme sa s poľnohospodárom, desaťročia pôsobiacim v Zamagurí. 

Ak mám správne informácie, s farmou ste spojený od detstva…

Od malička som sa krútil na družstve a prvú výplatu som dostal, keď som mal 13 rokov. Vtedy sa to ešte mohlo a nebolo to vôbec nič zlé. Kopa detí z poľnohospodárskych rodín v tom čase dostala svoju prvú výplatu. Začínali sme tým, že sme popri rieke Nitre strážili husi, aby neutekali do kukuríc, obilnín – pretože boli schopné vypásť aj sto-dvesto metrov šírky. Keď sme boli väčší, strážili sme obilie v okolí železnice, aby sa nezapálilo v dôsledku prejazdov parných rušňov. Občas sa to stalo a niektoré parcely sme zavčasu uhasili. 

Čo ste si vedeli kúpiť za prvú výplatu?

Bolo to 75 korún, za tri dni roboty. Benzín stál dve koruny. 

Vzťah k poľnohospodárstvu zrejme vo vás prirodzene ostal a rozhodli ste sa to študovať…

Keď som končil základnú školu, podal som si prihlášku na štúdium Strednej elektrotechnickej školy v Handlovej. Otec sa ma pýtal, či ma to bude baviť. Taký pätnásťročný chlapec figu vie, či ho to bude alebo nebude baviť. Ponúkol mi, či nechcem ísť radšej na ovocinársko – vinohradnícku školu do Modry. O takej škole som počul prvýkrát. Súhlasil som. V roku 1975 som maturoval a pokračoval som na vysokú školu do Nitry, ktorú som ukončil v roku 1980 a stal som sa inžinierom so špecializáciou fytotechnik. Po promóciách som si dal týždeň voľno a nastúpil som do Spišskej Starej Vsi na družstvo. 

Pochádzate z Nitrianskeho kraja. To bola umiestnenka? 

Nie. Už som bol ženatý a už som tu fungoval. 

Odvtedy ubehlo 45 rokov. Odbor ste nezmenili a v Zamagurí sa s vami v oblasti poľnohospodárstva stále ráta. Čomu sa v tomto rámci venujete? 

Obhospodárujeme niekoľko desiatok hektárov. Mali sme ovce, teraz ich už nemáme. Máme hovädzí dobytok. Máločo orieme, málokedy orieme. Tu je každé zaoranie pluhom do pôdy mínus. 

Prečo?

Pretože úrodnosť pôdy je tu nižšia ako, povedzme, v Slovenskej Vsi. Sú tu hnedé ilimerizované pôdy na flyši a sú plytké. Niekedy sme sadili zemiaky a keď sme mali výnos 200 metrákov, tak to bolo celkom slušné. Inde mali 250-300, v Británii majú 500 metrákov z hektára. Niekde majú úrodu dokonca dvakrát za sezónu. 

Prečo už nemáte ovce? 

Niet ľudí. Nikto nechce robiť pri ovciach, pretože je to ťažká robota. Keď prebieha rodenie jahniat, tak je to práca na 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Ľudia už tieto roboty nechcú robiť, každý by bol radšej pri počítači, v kancelárii. 

Pri kravách je robota ľahšia? 

Tú dokážeme zvládať aj sami, v menšom počte ľudí. 

Patríte k poľnohospodárom, ktorí zažili časy výskytu slintačky a krívačky na Slovensku. Spomínate si na to? 

Mal som 17 rokov. Bol piatok a uzatvorili internát. Celá republika bola zrazu zatvorená a nechceli nás pustiť domov. Vrchný veliteľ bol generálny riaditeľ “veteriny”. Otec bol v tom čase predsedom družstva, takže o tom viem, možno o niečo viac. Sú samozrejme ľudia, ktorí toho vedia ešte viac, lebo sú starší, viac si pamätajú a boli možno už aj vo výrobe. Viem, že uzatvorili družstvo, predelili plotom na živočíšnu a rastlinnú výrobu. Do živočíšnej výroby chodili inou bránou, cez dezinfekčný brod. Pred maštaľami boli dezinfekčné rohože. Tí, čo pracovali okolo dobytka, boli zatvorení 5 týždňov na družstve. Nemohli ísť domov. Nosili im jedlo, vymieňali im oblečenie, ktoré sa rovno vypralo… Jediný, kto opustil družstvo, bol veterinár, ale ten pracoval …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní)