Väčšinu svojho života žije v Matiašovciach, narodila sa však 29. 10. 1926 v obci Bukovinka v okrese Levoča. Jej rodičia Peter Pitorák a Helena rod. Stahoňová sa narodili v Poľsku. Je tretie dieťa v poradí zo siedmich súrodencov a v roku 1949 sa vydala do Matiašoviec, za Pavla Kostku. 

S pani Angelou sme sa stretli v Matiašovciach. Na prvý pohľad jej len sotva odhadnete 98 rokov. Je usmiata, sústredená, rada spomína a práca je aj naďalej jej radosťou a najkrajšou náplňou dňa. Sama spomína na to, že na ňu bola zvyknutá od detstva a celý svoj život prežila ako žena na gazdovstve. Práve preto ju aj teraz stále vyhľadáva. Za stolom s nami sedí aj jej dcéra, pani Mária Štefaňáková. Podáva poznámky, ktoré s mamkou spísali vopred, aby sa na niečo zaujímavé počas návštevy nezabudlo. Stretávame sa dve hodinky pred obedom. Pani Angela sa teší dobrému zdraviu a mobilite, dnes si však dopraje dlhší spánok ako kedysi. Sama konštatuje, že už teraz môže.

Na úvod otvárame tému detstva a školy. Tú však v Bukovinke nemali a navyše, niečo ako školský rok nepoznali. Na vzdelávanie prišiel čas, až keď bol všade sneh a mráz. ,,Učili sme sa doma. V našej dedine nebola škola. Koľko bolo detí, toľko dní sa počas zimy učilo v danej domácnosti. Otec bol stolár, urobil lavice, stoličky… Učil nás jeden pán z Tvarožnej, ktorého našla pre nás moja mama, neskôr k nám prichádzala učiteľka z Vlkovej. Za šesť zím sme sa naučili čítať, písať a počítať. Bratia pani Angely sa vzdelávali ďalej. Navštevovali školu v Levoči. Jeden sa stal šoférom autobusu a druhý montérom v závode na výrobu žehličiek. Pani Angela však vo vzdelávaní nepokračovala a musela sa venovať práci na gazdovstve. Spoločenské pomery vtedy rozhodne viac dopriali vzdelanie mužom, ako ženám. Celý život sa venovala hospodárstvu a domácnosti, až na krátke etapy práce v kuchyni a na družstve. 

Doma na gazdovstve bolo práce viac ako dosť. Navyše, do ich rodinného života a do života pani Angely, zasiahla prvá i druhá svetová vojna. ,,Baví ma práca v záhrade. Každý deň chodiť na čerstvý vzduch. Otec bol vojnový invalid. Postrelili ho v prvej svetovej vojne. Bolo potrebné sa o všetko postarať. Veľká záhrada, ovocné stromy. Mali sme aj včely. Múku sme mali z Hrabušíc, tam sme chodili mlieť. Žili sme len z toho, čo sme dopestovali. Dokúpiť sme si museli len látku na oblečenie. Aj to sme si šili sami. Všetci sa museli obracať. Celá dedina. Vtedy na roliach a v lese robili aj kňazi. Gazdovali, zvážali drevo.”  

V Bukovinke nemali ani obchod, či kostol. Na bohoslužby chodievali štyri kilometre pešo, do Draviec. Vyše 90 rokov chodí pani Angela každoročne na Mariánsku horu v Levoči. Počas rozhovoru to potvrdzuje aj jej dcéra Mária, ktorá vysvetľuje, že tam boli aj tento rok a pri dobrom zdraví s tým rátajú aj ten budúci. Po romantických spomienkach na detstvo a život v rodnej obci sa však pochopiteľne debata zvrtne na spomienky z vojny. Tá sa vážnym spôsobom dotkla nielen jej otca, ako spomíname vyššie, ale aj manžela pani Angely. O tom však o pár riadkov nižšie. Už ako mladé dievča musela pani Kostková nastúpiť na voz so svojimi rovesníkmi a odviezli ich na okolité priestranstvá. ,,Mladých naložili na vozy a odviezli na miesto v okolí Levoče, kde sme kopali zákopy. Nemec ma potom zobral a kázal mi variť kávu, tak som ďalej nekopala. Pamätám si ako Nemci vypustili zásoby  …(celé znenie článku nájdete v tlačenom vydaní.)